TT 170 – Cesta až do Trenčína: Časť druhá

Nový rok 2014. Nový plán. Po 5-tich rokoch skúseností na TT100 a pravidelného tréningu (ca. 40-50 km týždenne) sa mi podarilo skrátiť čas prechodu z 24 hodín na 14, znížiť hmotnosť nákladu na chrbte o ca. 3-4 kilogramy a vyškrtnúť alkohol.

V Brezovej ma tentokrát čaká support Mirko (prvú časť BA-Brezová už pozná z roku 2012) a v Myjave sa ku nám pridá Olinko. 19:30 prichádzam do Brezovej, na chlp presne s Mirkovým príchodom. 

Hlásim pokračovanie až do TN organizátorom a už prášime do mesta. V Brezovej večeriame, Mirko aj tradične s pivkom. Zdržíme sa aj hoďku. Bradlo stíhame ešte za šera a potom schádzame dole zjazdovkou do tmy. Mirko prelepuje prvé prsty už v Polianke. To neveští nič dobré. Ale zas lepšie skôr ako už neskoro. Olinko nás v Myjave na autobusovej stanici čaká tradične z ďalšou vychytávkou. Vyčítal v mapách, že na trase je veľa asfaltových úsekov a tentoraz vymenil sandálky za kolieskové korčule. A v batohu 3 kg naviac. Nakoniec ich ako prvý využívam ja. Cestou cez Myjavu žiaľ v bufetoch, krčmách a už zatvorených obchodoch neviem zohnať žiadny kolový nápoj (môj nočný životabudič, bez ktorého som si vtedy nočnú časť nevedel vôbec predstaviť). Kamarátov nechám sedieť na konci Myjavy, obúvam korčule a vraciam sa do mesta hľadať cukor a kofeín. Zachráni ma až OMV na konci a kopci Myjavy. Tento môj rozmar nás stojí hodinu zdržania. Ťulpas roka! Našťastie kamaráti pokorne čakajú na schodoch. Sú to dobrí kamaráti. A Olinko má aspoň uštipačnú tému na večer. Alebo skôr noc.  Opúšťame Myjavu. Na Veľkej Javorine začína brieždiť. Naivne sa zbehnem pozrieť k Holubyho chate, či zoženiem razítko do kontrolnej karty. Všetko zavreté. Všetci spia. Vraciam sa k vysielaču a pokračujeme na moravský oblúk. 

Mirko začína znova prelepovať a zaostávať. V Březovej (tá česká sa píše na „r“ s mäkčeňom) sa s ním o 7:40 lúčime. Príde po neho autom ocino.

Na Mikulčinom Vrchu z nepochopiteľných dôvodov nezastavujeme v otvorenom bufete. Ani na jedlo ani na doplnenie vody ani po razítko. Veď cestou niečo ešte určite bude. Ha! Aj bolo, ale nie tou našou. Oli korčuluje. Čaká ma na Kykule a spolu stúpame lúkami na Machnáč. Už nám riadne pripeká na gebule. V diaľke je už vidieť Trenčín. Zle odbočíme aschádzame dole z Machnáča. Po asi kilometri zhodnotíme situáciu. Už sa nám nechce vracať nazad a tak podľa mapy dumáme, kde sa najbližšie napojiť na červenú. Darí sa nám minúť všetky pramene aj dediny cestou. V poslednom stúpaní po zelenej bojujem s túžbou napiť sa z podozrivého potôčika, po ktorom by zrejme nasledoval boj žalúdočný. Odolávam a tak v 30 stupňovej horúčave bez kvapky vody dorážame totálne dehydratovaní konečne pod diaľnicu. Trenčín. Mám pocit, že moje chodidla sú nafúknuté balóny a pri každom došľape prasknú. Už aj inak komunikatívny Olinko dlho mlčí. Korčuluje. Rozpáleným asfaltom cez Trenčín nestretneme žiadne občerstvenie ani obchod a na zachádzky nemáme energiu ani chuť. Sme zombie. Po 4 kilometroch a nekonečných minútach pekelného Trenčína prichádzame do krčmy. Objednáme nápoje a Olinko dopĺňa stravnú jednotku v blízkom Lidli.  Som tak dehydratovaný, že kofolu neviem do seba dostať naraz. Len po dúškoch. Po jazyku. Ako pes. Trvá mi dobrú pol hodinu, kým ju dopijem. O 16:00 sa dotackáme na železničnú stanicu vTrenčíne. Príde nás pozrieť Miro aj s ocinom. Vzali aj moju mamu. Vyzerá utrápene. Má o mňa obavy. 

Konečne Trenčín o 16:08

Vyzerám fakt zle. Eufória šťastia, ktorá sa zvyčajne na konci cesty dostaví, nemá tentokrát silu ku mne prísť. Som mimo. Vybavím staničné razítko do kontrolného listu. Dnes už len sedieť, ležať, jesť a piť.

Cestou vo vlaku píšem organizátorovi sms o úspešnom príchode do Trenčína. Asi na to časom zabudol. Diplom mi poštou neprichádza. Ani po 2 mesiacoch. Neviem prečo, zrejme z lenivosti, nechávam to tak. Diplom nemám, ale spomienky a fotky ostali..

Trilógia: cesta až do Trenčína:

• TT 100 – Cesta až do Trenčína: Časť prvá
• TT 170 – Cesta až do Trenčína: Časť druhá
• TT 170 – Cesta až do Trenčína: Časť tretia

31. 5. 2022 7:43 | blog